Chceš spriateliť? TU

Chceš spriateliť? TU

Doujinshi

NEW WORLD 1-2-3-4-5. kapitola :)
THE LOST PROMISE 1-2-3-4-5-6 -7 <-NEW!!


>>SxS Journal I. , II.(part1, part2)<<

Sasusaku - the Boondoks-1-2

Sasusaku - Kariéra nad všetko-1

Sasusaku -Pomôž mi poznať ťa - 1- 2-3-4

Duben 2012

Pomôž mi poznať ťa 4

29. dubna 2012 v 18:49 | Betušik-chan |  Pomôž mi poznať ťa
Aoj, prepáčte, že som sa dlho neozvala, ale nevedela som sa prihlásiť na blog.cz! No ale, keď sa mi to už konečne podarilo, tak tu je ten prepísaný diel, o ktorom som hovorila. No neviem aký je, ok? To mi poviete vy. Som neuveriteľne šťastná, že nemusím zakladať nový blog!! :D
Príjemné čítanie xD



"Sasuke, daj ma dole," šomrala som už v podstate bez hocijakého záujmu, či života. Toto nie je situácia na umieranie!!!!! Kričala by som na mňa, BYŤ na vašom mieste (práve teraz vám naozaj závidím). Pretože len sedíte a hovoríte si: Veď čo to tá ružová robí? Mala by vrieskať, utekať, tĺcť po gebuli tvorcu svojich problémov (poprípade ho zabiť), zobrať si denník a ísť pokojne do školy. No nie? Ha-ha. A kde ste boli pred pár minútami? Hmmm?

Presne to som totiž robila! Teda... neutekala som (nedalo sa), nezabila som Sasukeho (skúšali ste to už? nemožné...), nezobrala som si denník (opäť nemožné) a ani som nešla pokojne do školy. Ale okrem toho? VŠETKO. Vrieskala som aj naňho, aj na okoloidúcich (ktorí mi veľmi nepomohli, dokonca na mňa ešte zazerali(!)), verili by ste tomu?? Oni vôbec nevedia rozoznať babu, ktorá robí hluk aby bola zaujímavá, a nevinné dievča, ktorá sa nachádza v spároch.... niečoho veľmi zlého. Keď už som bola veľmi zúfalá začala som ho búchať po hlave. Buchla som ho raz, išla som aj druhýkrát, keď... mi chytil ruku! "Pusti!" prikázala som mu a snažila som sa moju ruku vymaniť z jeho zovretia. Pozrel na mňa s absolútnym nezáujmom: "Buchni ma ešte raz a tá pusa bude francuzák," povedal a až teraz som videla v jeho očiach tie známe iskričky. On sa so mnou už zase hrá? Ako vážne?

Po hlave som ho už nebuchla. Prečo je ku mne taký hnusný? Nespráva sa hnusne, ale má so mnou nechutné plány a prečo mi chce vlastne spraviť zle? Už to nevydržím! Prečo tak strašne chce moju potupnú smrť? Začína mi byť do plaču. Vydrž Sakura, nemôžeš sa pred ním rozplakať ako v škôlke!
"Baka, daj ma dole," šomrala som (alebo to bolo prosenie?). Bola som znechutená. Ten debil má môj denník, odmieta ma pustiť z chrbta, chce ma strapniť pred celou triedou a dať mi pusu pred matikárom!
Išiel niečo povedať, no skočila som mu do reči: "Je to pomsta za ten dnešný trapas, však? Prepáč, viem, že to bolo celé kvôli mne, ale toto už preháňaš!" vyštekla som naňho a naozaj som sa naštvala.

Sasuke si odfrkol: "Jasné, že to nemá nič spoločné s tým, že si teraz foter myslí, že som úchyl. A Sakura mala si pravdu, keď si hovorila, že ten plán by bol nepríjemný aj pre mňa," usmial sa. (tomu nwm či rozumiete, hovorila to v tretej časti)
Zablysli sa mi oči: "Chceš tým povedať, že...?"

Sasuke si ma dal dole z chrbta. Počkať... SASUKE SI MA DAL DOLE Z CHRBTA? Zostala som obarene stáť. Najprv som pozerala do blba, potom som pohľadom vystrelila k nemu.

"Mala by si sa vidieť," uškrnul sa. Len sme si pozerali do očí a ja som si prekrížila ruky na hrudi. Sasuke stál medzi mnou a školou. Sice medzi nami a školou bolo ešte pri najmenšom sto metrov, ale aj tak, Sasuke mi bránil sa ísť vzdelávať!

Sasukeho pohľad

Táto hra sa mi páči. Uznávam, dneska som na ňu naozaj zlý, ale úprimne som trošku podráždený. Už som prečítal asi 8 strán z jej denníka a ešte sa o mne vôbec nezmienila. Za to tam už spomenula Naruta. Nevedel som, že po nej ide aj on. Myslel som, že má rád Nejiho sesterku, doparoma. Hej a ešte, Ino chodí s troma chalanmi naraz. Jedným z nich je aj Gaara z mojej party. AKO mi o tom Sakura nemohla povedať?! Nezaujíma ma, že sa jej to nepáči, ako to, že mi NIČ nepovedala?! Načo musíme počúvať Gaaru denno-denne ako básni o svojej priateľke, keď je to obyčajná kurva?

Začal som sa ku Sakure približovať, ona samozrejme cúvala, ale trochu menšími krokmi. Predsa len jej cieľ sa nachádzal mojím smerom. To dievča je hrozné, kto by už len utekal do školy? V duchu som sa už zase uškrnul. Ja som na ňu ale zlý, no a budem musieť po nej chcieť fakt niečo strašné za to, že nič nepovedala. Opäť som sa o krok priblížil, keď mi zazvonil telefón. Žeby jej záchrana?

"Haló?" priložil som si telefón k uchu. A Sak to asi zobrala ako signál k úteku, keďže sa rozbehla ku škole. Sakra!, na prvýkrát sa mi ju nepodarilo zachytiť a tak som vystrelil za ňou. "Zajačie úmysly?" spýtal som sa, keď som ju chytil. Neodpovedala, ja som bol zase šťastný, že pohľad nevie vraždiť. Potom som sa snažil aspoň trochu počúvať osobu za telefónom, hoci som mal, čo robiť, aby som ju udržal. Prečo sa musí tak strašne šklbať? "Uchiha, ty si tam aj so Sakurou?" ozval sa pobavený hlas.

"Jak vieš, Nobu?" ozval som sa v podstate rovnako. Sakura sa prestala mykať a zatvárila sa znechutene. Neznáša každého chalana z mojej party. Uchechtol som sa nad jej reakciou a využil toho, že sa prestala hýbať. Podarilo sa mi do mojej jednej ruky bleskovo uväzniť jej dve a "objal" som ju (ak sa to tak dá nazvať) zozadu. Tak, teraz môžem normálne telefonovať, pomyslel som si, keď Sakurino trhanie už som vedel nejako kontrolovať.

"To iba ten tvoj tón," uistil ma. "Čože nie ste v triede?" spýtal sa a počul som, že v triede je celkom hluk. Ale matika sa už dávno začala. "My? Trochu sa s ňou hrám. A čo ty? Ako to, že voláš cez matiku?" Sakura niečo precedila cez zuby, ale ignoroval som ju. Zatiaľ.

"Máme zastupovanú. Prišla dáka kosť zo starobinca a každý ju ignoruje. Je tu celkom sranda," povedal. "Nezastavíte sa?"

"Sak, chceš ísť do školy?" spýtal som sa jej a teraz som si už naozaj myslel, že ma zabije, "za chvíľu sme tam."
"Ok a pozdrav svoju Haruno," bolo počuť, že sa Nobu uškrnul. Súdiac podľa toho ako sa Sakura začala ešte viac krútiť, by som povedal, že to počula. Teraz ma asi nemá veľmi v láske, však? Uškrnul som sa a zložil som: "Nobu ťa pozdravuje."

"A ty ma šikanuješ, Sasuke!" znela akoby v tom nevidela žiaden rozdiel. "Nie, len hráme hru, ktorá sa mi strašne páči," opravil som ju a odložil si mobil do vrecka. "Prečo všetky hry, ktoré sa ti TAK STRAŠNE PÁČIA ma musia tak strašne štvať?" ružovláska znela veľmi sarkasticky. Ach jaj, ak ma chce mať z krku, tak nech mi nedáva dôvody k flirtovaniu. "Pretože si táák strašne zlatá, keď sa hneváš," to bol moment, keď sa prestala hýbať a vystrelila hlavu smerom ku mne. Sladko som sa na ňu usmial. Prevrátila nado mnou oči: "Ok ty playboy, flirtuj si s tou babou, do ktorej si buchnutý a mňa pusti."

"Nepustím ťa zadarmo," zašomral som podráždene, ale povolil som zovretie.

V škole, na matike

"Kde sú?" vyštekol niekto z prostredného radu k predposlednej lavici pri dverách. Nobu, ktorý práve uzatváral stávky (čo Sasuke spraví Sakure tentoraz) s kamošom za ním, sa otočil na rozčúlenú Hinatu. "Kto má byť kde?" spýtal sa bezstarostne, keď učiteľka zmätene prešla okolo nich k posledným laviciam, kde jeden z ich spolužiakov pálil papier. "Ale mne je zima!" fňukal, keď ho to donútila zahasiť.

Hinata nad hlúpymi spolužiakmi prevrátila oči a opäť pozrela na Nobua, ktorý sa na tom smial: "Sasuke a Sakura majú byť tu."
"Jaj fakt? Nevšimol som si," povedal a vyložil nohy na stoličku vedľa seba, na ktorej by inak sedel Sasuke.
"Čo sa stalo? Dneska som ich videla, prečo tu ešte nie sú?" chcela vedieť. Nobuov výraz sa nezmenil: "Ááále, Sasuke sa Sakurou-chan zase hrá," povedal a uškrnul sa. "Myslím, že tí dvaja sa spolu nikdy nenudia," podotkol.

Pesnička, pre ktorú milujem DBSK

7. dubna 2012 v 15:51 | Betušik-chan |  Japan/Korea
Túto pesničku som prvýkrát našla v nejakom anime videu a otravovala som komentármi až kým som nezistila, čo je to za pesničku a kto ju spieva!! Uf... každopádne. Možno ju poznáte, možno nie, ale je tu niekto taký, kto by dokázal poprieť, že je úžasná??? :D :D No možno nejaký zaritý rockovo-metalistický fanatik. Nič v zlom, aj ja som ním tiež nejaký čas bola xD



Čo si myslíte? Um... a ako už hovorí názov, toto je pesnička, pre ktorú som začala počúvať DBSK.

Koncim O_o

4. dubna 2012 v 22:39 | Betušik-chan |  My diary
Tento školský rok som na dobro skončila so všetkými stresmi ^^. Ja viem, ja viem... niektorým z vás som stresy asi privodila tým hnusným názvom, však? :D Prepáčte!! No posledné dni som bola v strašnom strese, mala som prijímačky a pokašľala som poslednú časť talentových skúšok. Bolo to strašné, najlepšie boli povzbudivé slová od báb, ktoré vedeli, že som poslednú časť pokašľala (a v duchu sa radovali, že majú o jednu konkurentku menej). Došla som domov (v tom mi pomohol autobus) a keď sa ma mamka spýtala ako bolo, jednoducho som to nevydržala a rozplakala sa. Potom som sa trochu ukľudnila a snažila som sa rozptýliť čítaním Denníka princeznej. O pár hodín neskôr, keď som bola doma iba ja, prišiel ocko. Samozrejme tiež sa musel opýtať ako bolo a zase som sa rozplakala. No čo už.

Môj ocko bol taký zlatý, že ma zobral na pizzu, aj keď mal ísť s kolegom na pivo. Tam som tiež upustila zopár sĺz, ironicky mysliac na fakt, že niekto svoj žiaľ zapíja alkohol, JA zase zajedám pizzou a kolou (hoci ako som si neskôr všimla, na mojom pohári nebolo napísané Kofola, ale Staropramen....). Po celý čas som mala vypnutý mobil, chápete, že som potrebovala byť sama. To, že som išla s ockom na pizzu mi však naozaj pomohlo.

Na ďalší deň (to bolo dneska) som mala ísť do školy, ale jednoducho by som nezniesla, keby sa ma každý pýtal: "Ako si dopadla?", "Aké boli prijímačky?" Pretože ja som nevedela ako som dopadla a pravdepodobne by som sa opäť rozplakala. Nevedela som si povedať, že sa svet nezrúti, ak ma neprijmú. Vedela som, že sa nezrúti, ale naozaj som na tú školu chcela ísť. A ja tak dobabrem poslednú časť talentoviek. Úplne zbytočne. Bola to časť, kde ste mali riadky čísel (ktoré podľa nejakého systému išli za radom) a vy ste mali doplniť v každom riadku dve čísla. Jednoduché, ja viem. Lenže JA (trdlo s veľkým T) som si myslela, nie.... bola presvedčená!, že čísla máme doplniť do stĺpcov. A to mi nešlo, pretože v skutočnosti v stĺpcoch tie čísla spolu nijako nesúviseli. Ani nie minútu pred vypršaním časového limitu sa ma profesorka spýtala, prečo nič nepíšem (naozaj to nebolo ťažké... ak ste robili do riadkov...). Po sekunde, čo mi vyjasnila, že to máme robiť do riadkov už bolo neskoro a stihla som dopísať len štyri riadky (asi z dvadsiatich).

Ako som už hovorila, dneska som nešla do školy. Namiesto toho som dočítala knihu, išla na počítač a potom už bola jedna hodina poobede. Nezmienila som sa vám, čo to znamená. O jednej poobede v Gymnáziu park mládeže už vyseli výsledky prijímacích skúšok. Išla som tam (spolu s mamkou) autobusom. Mala som neupravené vlasy a celkovosom sa cítila prázdne a nesebavedome. Matematiku a slovenčinu som vedela, ale čo keď som si iba myslela, že to viem a napísala to zle? Čo ak to, že som pokašľala poslednú časť talentoviek bol rozsudok o tom, že ma neprímu?

Vystúpili sme a ja som išla napred. Neistým krokom som išla ku tej škole a myslela som si, že výsledky budú viditeľné zvonku. Neboli. A ja som musela ísť dnu (teda nemusela, ale ak som už konečne chcela urobiť čiaru za tou hroznou neistotou, tak som musela vedieť ako som dopadla). Na obrovskom papiery som začala hľadať svoj kód. Predo mnou boli nejaké dievčatá, takže keď som ho našla, nebola som si úplne istá, či na druhom okraji toho papiera bolo pri mojom kóde za celkovým počtom bodov a bodov z jednotlivých testov PT=prijatý alebo (aspoň myslím, že také boli skratky) TM= neprijatý pre nedostatok miesta. Keď som sa pozrela z jednej strany bolo to PT. Keď som sa pozrela z druhej bolo to TM. Mala som pocit, že sa mi trochu krúti hlava. Tie dievčatá odišli od steny, kde boli výsledky a tak som sa chcela prstom presvedčiť, ktoré z tých dvoch rozhodnutí o prijatí, sa nachádzalo v riadku s mojím kódom. Práve vtedy prišla mamka. "Ako si dopadla?" spýtala sa.

V riadku s mojím kódom bolo PT! Ale veľmi som sa nevzrušovala (nie je to práve presné slovo, bola som nervózna a neistá, mala som pocit akoby som mala slabé kolená aj ruky). Ani náhodou som nemala v pláne sa tešiť predčasne, pretože by veľmi bolelo, keby zrazu vysvitlo, že to nie som ja. "Nie som si istá, či B-0221 je môj kód."zatiahla som. Mala som si, pred tým ako som sem išla, skontrolovať, aký mám kód, pretože som si naozaj nebola istá.

Mamka ma uistila, že to má napísané a začala hľadať vo svojom ruksaku. Otvorila menší zošit a tam som zbadala môj kód:


B-0221

Asi si myslíte, že som zvrieskla od radosti. Omyl, ja som iba DÚFALA, že ak by ma náhodou prijali, tak šialene zvriesknem a začnem sa tešiť ako v každej stredoškolskej kórejskej dráme (s výnimkou jednej), ktorú som videla. Nestalo sa. Namiesto toho sa mi chcelo zase plakať. Áno, viem, úžasné. Ale ani som nemohla očakávať, že ma zaplaví po takom strese a neistote rovno obrovský prúd nekontrolovateľnej radosti. Asi by som dostala infarkt, keby sa to stalo. Takže namiesto toho som sa snažila neplakať (čo by bolo čiastočne aj od úľavy). Prišli sme k jednému z troch stolov (alebo zo štyroch?) a paní, čo tam sedela nám dala rozhodnutie o tom, že som prijatá. K tomu nám ešte pogratulovala a keď už sme boli v autobuse na ceste domov som sa začala ukľudňovať a tešiť!!!!!!!

Doma som vystískala brata, zavolala babke (ktorá sa so mnou učila slovenčinu na tie prijímačky, ďakujem ti!!!), potom ešte na stredné Slovesnko, kde som hovorila so starkou, sesternicou, strýkom a ešte jedným strýkom :D Potom som volala ockovi, ale nedvíhal (asi šoféroval domov). Tak som teda vyliezla na svoju poschodovú posteľ a povedala som Džinke (môj plyšový psík zo španielska) o tom, že ma prijali. Cez ňu som to povedala aj mojej zosnulej starkej, ktorú mám veľmi rada. Potom som sa usmiala na nebo a potom sme s Džinkou vyčkávali, kedy zbadáme naše auto.

Ocko bol na mňa tak hrdý, že poslal všetkým svojim priateľom smsku, že som spravila prijímačky na gymnázium. Potom som išla na FB a chatovala s kamarátkami, ktoré mi náladu zdvihli už do nadpozemských rozmerov xD Neviem sa dočkať ako ich zase uvidím.

Hej a teraz keď už som na konci tohto článku asi by ste radi vedeli, že na akú školu som sa to vlastne hlásila a také základné info. Takže hlásila som sa na španieske-biligválne gymnázium, ktoré trvá 5 rokov. Pretože v prvom ročníku sa máme naučiť po španielsky, dostatočne dobre na to aby sme v ďalšom ročníku mohli mať už niektoré predmety v španielčine, v prvom ročníku budeme mať 20 hodín španielčiny do týždňa. Prijímačok sa zúčastnilo 151 uchádzačov a zobrali prvých šesťdesiatich. Ja som skončila lepšie ako v prvej tridsiatke. Minulý rok som robila prijímačky na anglické bilingválne, ale neuspela som, pretože moja matematika bola naozaj slabá. Tento rok mi v nej však akosi svitlo a tak všetko dopadlo tak ako dopadlo :D Som rada, že ma neprijali na to anglické, pretože som mohla byť ešte rok so svojimi kamarátkami, nemusím sa každý týždeň modliť v kaplnke (bolo to totiž evanielické gymnázium, ja som ateista) a tiež angličtina je popri dejepise môj najobľúbenejší predmet a venujem jej hromadu času, takže sa perfektne po anglicky viem naučiť aj sama, pri čom mi pribudol rovno ďalší jazyk, ktorý mi pomôže sa zase perfektne naučiť škola.

Tak to je všetko, čo som mala na svojom srdiečku :)
A ak si to niekto prečítal do konca naozaj si to vážim, ďakujem.

Vaša Betušik-chan